Prichádza 17. november, ako hovorí premiér: “Nepokazme si to!“

Autor: Jitka Hasíková | 15.11.2020 o 12:23 | Karma článku: 5,54 | Prečítané:  1438x

Tridsaťjeden rokov od chvíle, kedy sme s nadšením a veľkými očakávaniami chodili do ulíc, kričali notoricky známe heslá a s nádejou sa dívali na utvárané koridory Milana Kňažka. Je to už tridsaťjeden rokov!

Zvykla som si, že na Slovensku existuje politický zápas o moc. Zvykla som si, že každé štyri roky chodíme voliť a vedieme hodinové hádky v rodinách a v krčmách o tom, ktorý z politikov je ten správny. Veríme, že keď vyhrá ten náš, zmizne korupcia, politici prestanú kradnúť, klamať, zavádzať a náš svet sa zmení. Minimálne v tom, že sa konečne znížia dane, po podaní žaloby sa dozvieme výsledok ešte skôr ako zabudneme, prečo sa vlastne súdime, uskutoční sa školská reforma, školy opäť budú vzdelávať  a nemocnice prestanú produkovať stále väčšie a väčšie dlhy. S nádejou zmeny hodíme do urny náš volebný lístok a niektorí sa aj chvíľku tešíme. Zvyčajne pár hodín. S radosťou si oznamujeme, že konečne odpálil Mečiar, potom Dzurinda, teraz Fico a nakoniec, že prišiel Matovič.

Áno aj teraz prišla zmena. Prišiel Matovič, Kollár, Sulík, Remišová.

Od nežnej revolúcie som sa v podstate nezamýšľala nad tým, aké by to bolo, keby som zase musela žiť v krajine, kde sa každý bojí povedať čo si myslí, radšej nič nekritizuje, sklopí hlavu a urobí čo musí, len aby neprišiel do konfliktu so záujmom „spoločnosti“. Presne tak, ako v totalite, kde sme si ešte aj vtipy o Husákovi hovorili len v bezpečnom priestore a so stíšeným hlasom.

Teraz o tom premýšľam a často. Napadne ma to vždy, keď sa napríklad jeden deň ozve ombudsmanka, povie, že predpisy a nariadenia, ktoré vydáva táto vláda môžu mať problém s ústavnosťou a  druhý deň vydá stanovisko, že všetko je v poriadku. Rozmýšľam o tom, keď prezidentka vystúpi a označí ukladanie sankcií za neúčasť na dobrovoľných testoch za neprípustné a ďalší deň pochváli vládu za to, ako to dobrovoľné testovanie s ukladaním ešte prísnejších sankcií výborne zvládla. Premýšľam prečo ten liberálny a pragmatický Sulík stíchol. Prestal sa zúčastňovať debát o riešení krízy spôsobenej Covidom, prestal prinášať návrhy na zlepšenie života a v tichosti sa pozerá na koaličného partnera, ktorý vo vojenských maskáčoch militantne burcuje ľudí k boju proti korone. Potom sa ozve. Povie, že nesúhlasí s komunitným testovaním lebo je to hlúposť a hrozí mu vyhadzov z koalície. Otázne je, k čomu tam bude, keď za zjavne preukázanú neposlušnosť mu premiér odkázal, že na pripravované návrhy zmien môže zabudnúť. Jednoducho ich nepodporí!

Premýšľam, prečo sa tak často skloňuje slovo trestný čin, väzenie, výnimočný trest a prečo je potrebné začať trestne stíhať zastupujúcu generálnu prokurátorku za to, že po zistení pozitivity testu na COVID-19 prišla, pred nástupom do karantény, odovzdať svoju agendu. Sledujem správy a keď vidím jednoduchú ženu, ktorá sa celá trasie z hrozby trestného stíhania za to, že sa nechala opakovane pretestovať, aby zistila, či je skutočne pozitívna , rozmýšľam o našej slobode, demokracií, voľnosti a o tom, čo sa to vlastne deje, keď bezdomovca, ktorý ukradol žemľu za dve eurá stíhajú v trestnej sadzbe pätnásť rokov, lebo máme núdzový stav.

Prvého kola testovania sa zúčastnilo tri milióny šesťstotisíc ľudí. Mnohí preto, že chceli vedieť, či sú zdraví, mnohí potrebovali modrý papier s potvrdením negatívny, mnohí nemali chuť vzdorovať a tak poslúchli a nechali si vpichnúť tenkú paličku do nosa. Mnohí ostali doma. Povedali si, že nie. Toto nechcem! Toto robiť nebudem! Ich vzdor a nesúhlas ostali len v pasívnom zakliesnení domova!

A ďalej? Čo bude ďalej? Bude druhé, tretie, štvrté kolo testovania? Skloníme opäť hlavy, natrčíme nosy vždy, keď nás nepustia dnu bez modrého papiera, poslušne sa postavíme do rady, aby sme splnili príkaz, zabudneme na to, čo sme vlastne chceli a nechceli a vydáme sa cestou stáda, ktoré je rado, že má pokoj? Zvykneme si na ministra práce vo vojenskej uniforme a salutujúceho premiéra?

Vždy, v každej spoločnosti je určité percento inteligentných, vzdelaných, priemerných a jednoduchých ľudí. Distribúcia inteligencie je stáročia rovnaká. Žiadna veľká evolučná zmena sa nedeje. To znamená, že pomer múdrych a jednoduchých je rovnaký dnes ako bol aj v roku tisíc deväťsto osemdesiat deväť. K tomu, aby sme žili v slobodnom svete nepotrebujeme len múdrych, ale aj odvážnych. Je ich dosť? Neviem. Neviem, či je to dnes iné ako to bolo počas nežnej revolúcie. Zmena však môže byť v tom, ako sme pripravení a ochotní znášať obmedzenia, vynútenú poslušnosť, stratu slobody alebo ako sme pripravení postaviť sa za ochranu našich práv, nezávislosti a ľudskej dôstojnosti. Blíži sa sedemnásty november a ja zase rozmýšľam o tom, aké úžasné je žiť v slobodnom priestore. Tak teda "nepokazme si to" ako hovorí náš premiér!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Rešpekt k ťažkej práci

Z nemocnice sme sa dozvedeli, že priateľky Borisa Kollára sa tam dostávali do konfliktov so sestričkami.


Už ste čítali?