Trinásť sudcov v putách. Trinásť ľudí, ktorí sa tešili z nezávislosti, vážnosti, úcty a zákonom vynúteného rešpektu. Zrazu si zakrývajú tvár a kovové putá maskujú svetríkmi. Ich taláre ostanú visieť na vešiakoch v pojednávacích miestnostiach a potichu na ne bude padať prach, aby zakryl nánosy justičných krívd. Strašné! Ten pohľad je jednoducho strašný a neuveriteľný. Naháňa hrôzu, ale zároveň prináša určitú nádej.
Veľmi dlho sa medzi právnikmi verejne hovorilo o tom, že najťažšie na našej práci je nepredvídateľnosť rozhodnutí. Častokrát sme nevedeli dať klientovi jednoznačnú odpoveď na to, aký bude výsledok. Nie preto, žeby sme kašľali na zákon a nepoznali jeho znenie, ale právna neistota pri ich výklade bola taká veľká, že predpovedanie výsledku sa dostávalo do roviny veštenia. V rovnakých veciach sa prijímali úplne odlišné rozhodnutia a to dokonca na tých istých súdoch. Pamätám si na prípad, kedy ten istý zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so svojimi dvomi zamestnancami z rovnakých dôvodov, v rovnaký deň, za rovnakú vec. Obidvaja podali rovnaké žaloby. Jeden bol v spore úspešný a dostal priznanú náhradu mzdy za celú dobu po ktorú nemohol pracovať. Druhý spor prehral. Namiesto mzdy musel znášať náhradu trov konania. Vysvetlenie? Iný právny názor !!! Tie isté paragrafy rovnakého Zákonníka práce. Odôvodnenie, "náš senát sa nestotožňuje s právnym názorom, ktorý je vyjadrený v predloženom rozsudku", dal jednoducho bodku za akoukoľvek ďalšou argumentáciou a vysvetľovaním.
Rešpektovanie vyhlásenia, že sudca má na vec iný právny názor, bez požiadavky na jeho prísne vecnú a zákonom podloženú argumentáciu, otvorila dvere svojvôli, ktorá sa veľmi ľahko a účinne spojila s korupciou. Mnohí z nás tušili, niektorí vedeli, ale nikto sa neodvážil povedať nahlas to, čo povedala Kočnerova Treema, hoci sa to s nami ťahalo v podstate od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Spomeňme si na spravodlivosť privatizácie, množstvo káuz, ktoré zapĺňali denníky a hlavné správy, ale nikdy nie väznice. Zmarené referendum, zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny, vražda Remiáša, rôzne ukradnuté podniky, ktoré cez vynútené prevody obchodných podielov prechádzali do rúk mafiánov, predstavovali len začiatok toho, čo sa nakoniec cez slepú spravodlivosť s bielou palicou doklopkalo do kancelárie generálneho prokurátora Trnku.
Cez video, ktoré nainštaloval do svojej pracovne priamo najvyšší ochranca zákonnosti, sme videli odlietať milióny za hranice všedných dní, aby si spokojne mohli pobudnúť v náručí toho, kto mal spravovať peniaze nás všetkých. Des.
Dnes riešia súdy tých, ktorí za slušnú sumu peňazí požehnávali tieto odlety peňazí vydávaním rozhodnutí so štátnou pečaťou. V mene republiky prerobili krádež alebo podvod na legitímne nadobudnutie majetku a pri posilnení svojej vlastnej finančnej kondície si zároveň stavali neobmedzenú moc a nedotknuteľnosť.
Príliš veľa bahna ? Možno áno, za tie roky určite silný nános. Ale svet je vždy a na každom mieste vyvážený. A aj v tých najbahnitejších vodách častokrát plávajú najkrajšie a najčistejšie ryby.
Ponorí niekto ruky do toho bahna, aby v ňom hľadal to čisté a dobré? Bude niekto ochotný vytiahnuť z neho perly podhadzované sviniam, aby ich očistil a dal na miesto kam patria? Neviem. Neviem, čo bude s justíciou ďalej, ale viem, že sa zmení. Čítala som navrhované opatrenia, ktorých úlohou má byť očista justície. Povinné bezpečnostné previerky, vzdelávanie sudcov, vylepšenie ich majetkových priznaní, zmeny v súdnej rade, ako aj na ústavnom súde a mnoho ďalších. Predstava o naplnení týchto plánov ma skutočne teší a to aj napriek tomu, že aj dnes je v justícií mnoho dobrých a slušných sudcov. Nakoniec, práve títo by mali opatrenia na očistu justície prijať, pretože vďaka nim prestanú byť perlami, ktoré sa podhadzovali sviniam.
