Most bez druhého brehu

Autor: Jitka Hasíková | 28.12.2019 o 14:55 | Karma článku: 3,45 | Prečítané:  1318x

Na chodbe stojí plná taška zabalených darčekov. Už sa to stalo takmer pravidlom. Naplánované stretnutie s deťmi bolo na poslednú chvíľu zrušené. Deti sú choré, odcestované, museli ísť na krúžok, k starým rodičom alebo kamarátom.

Nemôžu,  lebo, lebo, lebo. V obývačke na stole je pohodené rozhodnutie súdu s určeným stykom. Súd uznal, že ako otec mám právo stretávať sa so svojimi deťmi a podieľať sa na ich výchove. Na papieri to vyzerá naozaj výborne. V skutočnosti je to len vymedzený čas na moju bolesť. Každý utorok a štvrtok od šestnástej do dvadsiatej hodiny si jatrím spomienky na svoje deti, ktoré nevidím, nepočujem a nemôžem objať. Vyhodím peniaze na cestu tam a späť len preto, aby som si opätovne potvrdil, že ani tentokrát ich neuvidím.

Stojím pri okne a pozerám do ulíc. Prechádzajú po nich rodičia s deťmi. Držia sa za ruky. Deti medzi nimi poskakujú, nechajú sa prenášať cez chodník a dvíhaním nôh si robia hojdačku držiac sa oboch z každej strany. Sú šťastní a ani len netušia, aký zázrak práve prežívajú. V tom pološere mi natiahnuté detské ruky pripadajú ako most medzi dvomi brehmi. Predstavujem si, ako sa jeden z tých brehov odsúva. Na moste vznikajú trhliny a celý sa rúca do vody. Tento obraz ma natoľko vystraší, že otočím hlavu a zosuniem sa do pohovky. Prezerám si priestor okolo seba. Oči mi opäť padnú na nerozbalené darčeky. Je mi tak smutno, tak veľmi smutno. Prázdna, do pološera ponorená izba je naplnená sužujúcim tichom. Nič iné iba polotieň, ticho a zrútený most v zreničkách očí mojich detí.

Opäť boli choré. Už som bol na ceste, keď mi prišla správa: "nejazdi, deti sú choré, nemôžete sa stretnúť". Och, nie! Toto nám predsa nemôže urobiť! Určite viem že deti sa tešia. Sú fakt choré??? A čo keď sú choré? Prečo vlastne nemôžem byť s nimi keď sú choré? Veď keď sme bývali v jednom byte vstával som k ním, keď mali teplotu, dával som im antibiotiká, robil zábaly a varil lipový čaj. Dnes matka povie, že sú prechladnuté a je po vymedzenom čase na naše stretnutie. Ešte niekoľko takýchto mesiacov  a stratím s nimi kontakt. Už nebude vôbec nič. Zmocňovala sa ma panika. Rozhodol som sa ísť a vidieť ich aspoň chvíľku, hoci aj choré. Zvonil som dlho. Dvere ostali zatvorené a tak som sa opäť vrátil domov sám.

Ešte pred pár hodinami som sa bojazlivo tešil, že aspoň na Vianoce budem s deťmi. Dúfal som, že počas sviatkov, kedy by ľudia mali byť súcitnejší a lepší, budem môcť prežiť to, čomu sa v zákone o rodine tak dôstojne hovorí "rodičovské právo". Vidieť svoje deti, dať im pod stromček darčeky, postaviť si s nimi lego a ochutnávať babičkine vanilkové rožky. Rodičovské právo, ktoré vám každý prizná, ale nikto nedá, pokiaľ sa matka rozhodne, že vám toto právo jednoducho patriť nebude. Radil som sa s psychológom, právnikom aj detským ombudsmanom. Mám nové rozhodnutia, ďalšie informácie a skúsenosti. Napriek tomu nemám deti. Neviem, prečo je to takto. Viem však, že je to pre naše deti veľmi zlé. Vždy som si myslel, že keď partneri prestanú spolu žiť, prestanú byť síce partnermi, ale zostanú rodičmi. Som schopný priznať svoj podiel viny na konfliktoch, ktoré nás rozdelili. Súhlasím s názorom, že za každý rozpad vzťahu sú  zodpovední obidvaja. Neviem však prijať to, že ak nechcem žiť so ženou, s ktorou mám deti, nemôžem ďalej byť ani ich otcom. Som predsa pripravený pomáhať jej s výchovou, starostlivosťou, finančným zabezpečením. Prečo to nechce? Veď by to pomohlo jej aj deťom? Prečo sa tak urputne snaží o niečo, čo je pre všetkých iba zlé?

Pohltený do týchto úvah som si spomenul, ako sme sa s deťmi chytali za ruky a vytvárali kruh. Kruh! Symbol nekonečna. Detského nekonečna lásky, bezpečia a istoty. Dnes je na kruh už príliš málo rúk. Spojenie zostávajúcich rúk vytvára len úzky priestor, z ktorého bol vytlačený mužský aspekt. Možno zostala láska, láska nežná, ochranárska a starostlivá. Ale odišiel tok mužskej energie, ktorý upevňuje druhú stranu brehu. Ten, ktorý mal vytvoriť priestor pre pokoj, oporu, zdravé sebavedomie, odvahu a dobrodružstvo. Tento vzorec správania sa rozlial a zanikol v suti zrúcaniska. Mám strach. Chodím si po rady, získavam rozhodnutia, platím za informácie a nechápem, že tí, ktorí majú pracovať pre najlepší záujem dieťaťa nevidia trhliny a vôbec im nevadí rúcajúci sa most.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočnerovo sledovacie komando vyškolili za dva mesiace. Bol v ňom aj policajt

Mlynarčík, ktorý sa podieľal na sledovaní, dnes pracuje ako policajný vyšetrovateľ.

Polícia zadržala po incidente v reštaurácii ministra Sólymosa

Podpredseda vlády mal byť pod vplyvom alkoholu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Všetko, čo potrebujete vedieť o impeachmente Trumpa

Žaloba už beží na plné obrátky.


Už ste čítali?