Toto niekoľko rokov overované pravidlo ma priviedlo k nasledovnému záveru. Vždy vsadím na hráča, ktorému nedržím palce a chcem aby prehral. Napríklad, v čase keď sa hrajú veľké grandslamové turnaje, vytipujem si svojich favoritov a vsadím na ich súpera.
Naposledy, keď som doma zverejnila, že vsádzam na Serenu Williamsovú, všetci sa začali smiať. A čo sa stalo? Prehrala. Občas sa ku mne moji blízky obrátia s výčitkou typu: “Toto jej nemôžeš urobiť ...“, ale hra je hra a kúpená radosť má svoje čaro. Takže môžem. Vsadila som a nestihla som sa čudovať, ako sa to rýchlo lámalo. Serena nastúpila na kurt sebavedomo, odhodlane. Bola plná ilúzií a z jej pohľadu vylietavali predstavy ako sfúkne súperku v dvoch setoch s výsledkom 6:1,6:2, prípadne dvakrát kanár. Zdvihnutá hlava, typický postoj, skrátka Serena tak, ako ju všetci poznáme. Moja magická stávka však priniesla svoje ovocie už v prvom sete. Od stavu 2:2 si pripisovala na svoje konto body už len Sofia Keninová. Veľká Serena sa dívala neveriacky do hľadiska, kde sedeli jej tréneri. Očami sa pýtala: “Čo sa to preboha deje? Čo mám robiť, kde je problém“? Odpoveď neprichádzala. Loptičky ďalej padali mimo kurt, nohy neposlúchali a raketa nemierila tak, ako si Serena priala. Nikto nenachádzal odpoveď, len ja som si hovorila: “... nič, Serena, nič začarované sa nedeje, len som si na teba vsadila“. Po druhom sete veľkého Roland Garros, ktorý skončil 7:5 pre Sofiu, svetové média oznamovali senzáciu. Serena vypadla. Ja, ako vždy, som prehrala stávku a jej odchod z turnaja mi priniesol radosť.
Viete v čom je tajomstvo zaručenej radosti? V opaku. Keby náhodou nezafungoval zaručený princíp vsádzania na prehrávajúceho, pripíšu mi na účet výhru. V takomto prípade by som sa potešila z vyhratých peňazí. V takto postavenej hre jednoducho nemôžem prehrať. Za pár eur, niekedy aj za jedno, si kúpim radosť vždy, keď ma napadne vsadiť na víťaza.