Dotkneš sa a zmeníš sa na žabu

Autor: Jitka Hasíková | 30.5.2019 o 9:43 | Karma článku: 1,49 | Prečítané:  390x

Poznáte  pocit, keď ste dlhodobo niečo nemohli  a veľmi ste  túžili po nedovolenom alebo dokonca zakázanom? Cítite v sebe to nutkanie dotknúť sa toho a zároveň, v tej istej chvíli, pociťujete bezmocnosť nad nedosiahnuteľnou túžbou?

Predstavme si človeka, ktorý dlhodobo žije z minimálnej mzdy. Môže si kúpiť základné potraviny a to len v určitom obmedzenom množstve. Zamestná sa vo výrobni lahôdok a dostane zákaz čokoľvek ochutnať. Môže vyrábať, voňať, ale nemôže zjesť. Skoro ako v rozprávke. Otočíš sa a skamenieš, dotkneš sa a zmeníš sa na žabu.

Akú máte predstavu o zamestnávateľovi, ktorý zakáže svojmu zamestnancovi dať si do úst čo i len jedno sústo, ktoré častokrát chýba len kontajneru?  Aký máte pocit pri predstave, že okolo vás sú tie najvyberanejšie lahôdky, ich vôňa sa vám vkráda cez nos do hrdla a hrdlo  naprázdno pregĺga len sliny? Vy sa nesmiete dotknúť! Nesmiete si vziať! Utečiete, porušíte zákaz alebo vydržíte?

Prenesme sa do iného priestoru!  Poďme sa pozrieť do  domu veľmi, ale skutočne veľmi bohatej rodiny. Do tohto domu vchádza žena. Uchádza sa o prácu pomocníčky v domácnosti. Potrebuje ďalšiu prácu, aby mohla zaplatiť šeky, kúpiť základné potraviny a najnutnejšie veci  pre svoje  dve deti. Okolo seba vidí  luxus. Všade sú veci, ktoré ona sama nikdy nebude mať a nikdy ich ani nebude môcť použiť.  V detských izbách sú hračky. Veľa  hračiek. S mnohými z nich sa už nikto ani nehrá. Pozerá sa na ne a predstavuje si, ako by reagovali jej deti. Vedeli by sa vôbec s nimi hrať?  Zamýšľa sa nad tým, prečo medzi ňou a týmito ľuďmi je taký priepastný rozdiel. Je mladá, má vysokú školu, príjemné vystupovanie a predsa jej pery musia častokrát vysloviť:  „Nie, toto si nemôžeme dovoliť.“

S hlbokým povzdychom odvráti hlavu od  všadeprítomného nadbytku a jednoducho sa pustí do práce. Upratuje, žehli, stará sa o deti, varí, preberá poštu. V podstate je rada, že dostane aspoň nejaké peniaze navyše a dokáže zabezpečiť pre svoju rodinu potraviny, teplo a bývanie.

Čas plynie. Prejde rok, dva a všetko sa dostane do akceptovanej rutiny.

Nadbytok  v tejto upratovanej a spravovanej zlatej  klietke sa množí.  Časom sa okrem vecí povaľujú na rôznych miestach  aj peniaze.  Nekontrolované a je ich veľa. Pre domácich nemajú ani z ďaleka takú hodnotu ako  pre ňu.  Na nočnom stolíku je dvadsať tisíc, v zásuvke päť tisíc, na pracovnom stole niekoľko päťsto euroviek. Niektoré sú len tak odložené, iné sú určené na vyplatenie kuriéra, ktorý prinesie drahý kúsok šatstva z New Yorku. Po vybalení domáca pani zistí, že to nie je úplne ono a povesí ho sklamane do skrine. Tam ostane nedotknuto ležať a  časom ho naša pomocníčka v domácnosti  zabalí a odošle charite.  Tá suma, ktorú vyplatila kuriérovi za zbytočnú handru by jej rodine stačila na dva mesiace. Za tieto peniaze by deti mohli ísť na lyžiarsky výcvik alebo do školy v prírode. Nejdú, lebo kolobeh peňazí si zvolil iný smer.

Peniaze. Peniaze všade okolo. Vie vôbec niekto koľko ich tu je? Má ich niekto spočítane? Všimol by si niekto, keby si táto žena zobrala päťsto euro a vyplatila by to, čo obvykle končí vetou: „Na to nemáme.“

Koľko odhodlania, sily a čestnosti potrebuje táto žena, aby  odolala pokušeniu? Ak sa ich dotkne ...

Dotkni sa ich a zmeníš sa  na žabu.  Zober ich a skamenieš!   Nedotkni sa ich a tisíci krát povedz svojim deťom nie, nemôžeš, lebo my na to nemáme.

Pokračuj v zabehnutej rutine! Vyhoď nespotrebované potraviny, exspirovanú kozmetiku, nedotknuté oblečenie. Vyhoď niekoľko sto eurových bankoviek premenených do týchto nadbytočných a nespotrebovaných vecí, ale nedotkni sa ich, lebo spadneš na dno a pošliape ťa tisíc pohŕdavých pohľadov.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?